Moja matka
Nedávno som bola u matky na návšteve (mala pri sebe týždeň moje dve deti, tak som tam ešte ďalší týždeň bola s nimi). No, došlo na tému výchovy detí. Že moje deti neudržia pozornosť, sú nahnevané a podobne…. Majú rok a tri roky, takže po nich nechcem zázraky, viem že sa veľa prejavujú so mnou, keď sú na stráženie tak sú vraj zlaté. Ale ide mi skôr o to, že sa snažím deti nebyť… Ja bola. A to sa moja mamka zrazu úplne naštvala, že ak si z nej robím srandu, že nás nikdy nebili. Schválne spomínam jej reakciu, pretože normálne sprosto nehovorí. No, ja som len civela. Pamätám si totiž tie výprasky, nebol len jeden, bolo ich viac.
A ona mi povie, že vraj nie. Že som si to vymyslela. Bola som úplne v háji a vôbec netušila, čo sa deje, ale zároveň som bola hrozne naštvaná. Tak som jej teda povedala, že som si to vymyslela (v tóne bolo poznať, že to tak nemyslím). Povedala som to, len aby bol pokoj a už sa to neriešilo. Teraz nad tým premýšľam a fakt neviem, či som si to vymyslela alebo to ona vytesnila. Pretože ja mám spomienky, že ležím pod posteľou a počujem že má výprask brat a viem, že pôjde potom za mnou. A potom viem, že plačem na posteli. Ale priamo spomienku bitia nemám. Ja jej nezazlievam, že nás bili, ale že to neprizná, ma dosť zraňuje.
Môj vzťah s matkou nie je a nebol nikdy plne priateľský. Ona vždy bola a bude veľká autorita. Nedokážem s ňou argumentovať. Snažím sa svoje deti vychovávať inak, chcem s nimi mať priateľský vzťah a nekričať na ne. Ale to, čo ona povedala, že som si to vymyslela a naznačila mi, že som blázon, sa ma veľmi dotklo a neviem, ako na to mám reagovať. Zrejme na to bude lepšie zabudnúť, ale aj tak to vo mne hlodá a vôbec neviem, čo mám robiť a ako sa mám teraz s matkou začať normálne baviť. Neviem, čo by som ju mala hovoriť a či je teraz vôbec rozumne sa s ňou nejakým spôsobom začať baviť.